sobota 28. apríla 2018

POKUŠENIE || DIEL 3.


Áno, vidíte dobre, je tu nový (prepísaný) diel Pokušenia. Dúfam, že niekoho poteším a taktiež musím povedať, že chcem to mať, čo najskôr za sebou... teda to prepisovanie, keďže normálne mi nechýbalo veľa, aby som dopísala tento príbeh.

Prajem príjemné čítanie!


Od ranného incidentu na záchodoch, ubehli už dve vyučovanie hodiny a Yongguk sa neprestával prihlúplo usmievať, dnes mu všetko zatiaľ vychádzalo ako chcel a to mu robilo najväčšiu radosť. Chystal ešte urobiť jednu vec, aby to krásne zakončil a dokonalo mu do toho prišlo, že majú dnes telocvik. Tak moc chce, aby bol Himchan na kolenách, aby bol zúfalý... veľmi chce, aby trpel a to dosť silno.

Yongguk sa nepatrne obzrel za seba, keďže dosť často na sebe cítil niečí pohľad a bol si stopercentne istý, že patril Himcahnovi... a mal pravdu, keď sa totižto obzrel, mladík na neho hľadel. Mal na Himchana dobrý výhľad, keďže sedel na druhom konci triedy, krásne na neho videl a pritom si ani nevšimol, že zbadal jeho pohľad. Pre seba sa musel pousmiať a svoj pohľad opäť venoval profesorovi a jeho výkladu učiva.

Na druhú stranu, Himchan netušil prečo sa stále pristihne, že na Yongguka pozerá. Bol úplne zmätený všetkým, čo sa za posledné hodiny stalo a nevedel si to nijako vysvetliť. Stále na to musel myslieť a premietať si celú tú situáciu dokola v hlave, už sa cítil ako nejaké dvanásťročné dievča, ktoré sa prvýkrát do niekoho zakukalo. Potichu si povzdychol a pohľad, radšej venoval svojej učebnici... akosi nemal tušenie o čom sa tu teraz rozprávalo, nejako mu to nesedelo k tomu, čo mal v učebnici. Až po nejakej chvíli si uvedomil, že majú fyziku a nie literatúru, ktorú mal na stole otvorenú. Preto sa čo najmenej nápadne snažil vymeniť učebnice, na jeho záchranu, ale akurát zazvonilo a on si mohol vydýchnuť. Tak, ako aj zbytok triedy, začal si odkladať všetky veci, aby mohol čo najrýchlejšie zmiznúť.

Yongguk sa ale nikam neponáhľal, proste iba čakal, jeho tvár mu pri tom zdobil úsmev a všetci vedeli, že to znamená niečo zlé. Jediné, za čo sa všetci modlili bolo, aby sa to netýkalo práve ich.

~

Tak, ako aj mal Yongguk v pláne, prišiel do šatne posledný a okamžite pohľadom vyhľadal Himchana, ten tupo stál pred skrinkou a vyzeral, že premýšľa o vzniku života, nekonečnosti vesmíru a podobných nezmysloch. Nemohol si nepovšimnúť, že si ešte neprezliekol ani jednu časť svojej školskej uniformy. Jediné, čo si všimol, že už na sebe nemal bola kravata. Uškrnul sa a prišiel k nemu, ale naozaj veľmi potichu a nahol sa k jeho uchu.

„Chceš, aby som ťa vyzliekol ja?“ pošepkal mu do ucha, čím Himchana naľakal, ten sa na neho okamžite otočil a vytreštil na neho oči a začal nesúhlasne krútiť s hlavou. Yongguk sa na oko zatváril smutne, „Škoda,“ s týmito slovami prešiel k svojej skrinke.

Himchan ho po očku pozoroval, pričom sa prezliekal, nemohol z neho spustiť zrak a sám nechápal prečo, veď donedávna ho šikanoval a teraz sa správal inak, divne. Vŕtalo mu to hlavou a chcel vedieť odpoveď, ľudia sa len tak zo dňa na deň nemenia, aspoň nie Yongguk.

Chlapec cítil na sebe pohľad, ktorý mu bol venovaný a v duchu si gratuloval, keďže mu zatiaľ všetko ide tak, ako si on želá a on je vždy rád, keď ide všetko podľa neho.

***

Všetci chalani z triedy, teda až na Himchana, hrali futbal, ale nikto moc nadšený z toho nebol, teda až na mladíka sediaceho na lavičke. Bol rád, že nemusel cvičiť, keďže ešte stále je dosť indisponovaný, ale vďaka tomu mohol sledovať hru. Teda, aspoň tak to vyzeralo, on popravde sledoval Yongguka. Sám sebe prišiel divný, keď pohľadom hltal každý jeden chlapov pohyb, sledoval ako sa mu vždy napli svaly, keď behal, ako mu po tvári tiekol pot, ktorý mizol niekde v neznáme pod jeho tričkom. Mohol iba hádať, ako presne stekali tie kvapky nižšie a už len pri týchto myšlienkach si musel nadávať.

Svoj pohľad radšej odvrátil niekam inam, pretože nechcel byť nikým pristihnutý, tak či tak mal na škole kvôli Yonggukovi peklo a nechce to mať horšie. Vo chvíli, keď sa prestal pozerať mladíkovým smerom, profesor zapískal na znak, že majú prestať hrať a vydať sa do šatne. On sám tiež vstal a vydal sa tým smerom, za ním šiel Yongguk a to iba z jedného jediného dôvodu, aby mu dal najavo, že vie o jeho sledovaní. Predsa len bol nenápadný, ako Godzila v Saharskej púšti. Nahol sa k Himchanovmu uchu, keď išli pomaly v rade cez dvere.

„Mám pekný zadok, však?“ povedal mu tak, aby to počul iba on a tej chvíli sa Himchan zarazil, čo bral ako odpoveď, „Mlčanie znamená súhlas,“ zasmial sa a predbehol sa pred chlapca, aby bol v šatni skôr.

Himchan tam ostal zarazene stáť a premýšľať o tom, že ako špión by sa asi neuživil.

***

Práve mali obednú prestávku a všetci sa chystali do jedálne, ako býva zvykom, teda až na Himcahan, on na obedy nechodieval. Mal vo zvyku chodievať na svoje tajné miesto, čo znamenalo strechu, kde bol síce zákaz, ale nikto to moc neriešil. Spokojne vyšiel posledné schody, otvoril si a akonáhle bol na čerstvom vzduchu, sa spokojne usmial. Tu mal svoj pokoj a nikto ho tu nechcel zbiť, tak isto tu môže premýšľať o všetkom, čo sa za posledné dni stalo.

Yongguk nahnevane chodil po chodbách školy a hľadal Himchana, nechápal ako mu mohol iba tak zmiznúť, keď ho pozorne sledoval. Frustrovane si prehrabol vlasy a zastal, vážne nemal tušenie kam by mohol ísť, než ho jedno miesto napadlo a on zhodou okolností, nebol od neho ďaleko. Došiel ku schodisku, ktoré rýchlo vyšiel a potichu otvoril dvere a vošiel na strechu. Nemusel sa ani dlho obzerať, aby našiel chlapca, pretože sedel na jedinom mieste, kde bol tieň. Vôbec si ho nevšimol, čo využil na to, aby ho trochu vystrašil.

„Ak sa nemýlim, tak na dverách je jasne napísané, že je sem zákaz vstupu nepovoleným osobám,“ prehovoril Himchanovým smerom a hneď sa aj k nemu vydal, čupol si a čakal, či nejako zareaguje, ale on bol ticho a preto pokračoval. „Asi nechceš, aby som to niekomu povedal, však?“ pousmial sa na neho, čo samo o sebe nehovorilo nič dobré.

A nie len z toho dôvodu, že Himchan aj z tohto krivého úsmevu mal pocit, že mu srdce vynechalo pár úderov. Taktiež tomu moc nepomáhalo, ako blízko Yongguk bol a že sa mu pozeral priamo do očí.

„Nechcem, aby si ma prezradil,“ odpovedal nakoniec na jeho otázku, ale o dosť potichšie, ako si on sám želal.

Yongguk sa jeho odpovedi usmial a viac sa k nemu naklonil, chlapec reagoval podobne, iba s tým rozdielom, že on sa odtiahol. Dosť ho tieto Himchanove reakcie tešili, hlavne ak videl tie červenajúce tváre, vedel totižto, že sa mu darí dosiahnuť čo potrebuje.

„Tak to mám pre teba celkom dobrú ponuku, aby som bol ticho,“ jednu ruku natiahol k mladíkovej tvári, ale privrel oči a hneď sa prikrčil, keďže očakával ranu alebo niečo podobné.

No nič neprišlo. Otvoril oči a pozrel sa na chlapca, ktorý pred ním čupel, Yongguk sa proste iba usmieval a nežne ho pohladil po tvári. Tým dotykom prekvapil ako Himchana tak aj sám seba, keďže nechápe kde sa v ňom vôbec niečo také našlo, ale k jeho úlohe to tak musí byť.

„Ani nevieš, čo som chcel povedať a hneď sa bojíš,“ prehovoril svojím hlbokým hlasom ktorý, popravde, bol naozaj príjemný a to musel uznať aj sám Himchan.

„Čo teda chceš?“ spýtal sa ho opäť dosť potichu, keďže sa naozaj bál, čo by práve on mohol chcieť. Yonggukov úsmev sa viac rozšíril do už tak krásneho úsmevu.

„Viem o jednej prácičke, ktorú vieš urobiť svojimi ústami,“ ako to dopovedal, prešiel Himchanovi palcom po pere, pričom na neho mladík vytreštil oči.

Chlapec sa chystal nejako zutekať od Yongguka, ale on ako keby to vycítil a chytil ho voľnou rukou za pás a pritiahol k sebe bližšie.

„Pusti ma, prosím,“ zamumlal vystrašene Himchan a stále sa snažil dostať z jeho zajatia, ale bol oproti nemu naozaj slabý.

„Takže chceš, aby som ťa prezradil?“ zdvihol zvedavo obočie, ale miesto odpovede bolo iba mlčanie. „Mlčanie je súhlas,“ pritiahol si ho k sebe znovu bližšie a tvárou sa k nemu priblížil.

Himchan sa snažil neklepať strachom, ale nešlo to a taktiež sa bál, že sa pred ním znovu rozplače. Áno, presne takto bol z chlapca psychicky zdeptaný. Čo ale nečakal, boli Yonggukove pery pritisnuté na tie jeho. Sám seba pristihol, ako zadržal dych.

Tak toto myslel tou prácou ústami?

3 komentáre:

  1. Ošklivým způsobem si Yongguk s Himchanem hraje. Doufam, že se mu to jednoho dne vymstí...
    Těšim se na další skvělý díl. Děkuju...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karma dobehne každého, to je na nej tak krásne. Posnažím sa, aby si na další diel nemusela tak dlho čakať :)

      Odstrániť
    2. Ano...karma je svině.

      Odstrániť